Príbeh jedného skutočného úspechu


Viac-menej v dnešnej podobe bola 15. marca 1998 prvýkrát otvorená v Komárne pomerne skromná výstava, ktorá pomocou krojovaných bábik ponúkla ukážku z ľudového odevu maďarských regiónov na Slovensku. Odtiaľto potom táto výstava – čoraz bohatšia, so stále sa rozširujúcim počtom exponátov – putovala ďalej. Pochodila maďarským etnikom obývané oblasti Slovenska, mohli ju vidieť na viacerých miestach v Maďarsku, dostala sa až na Moravu do Brna a dokonca i na svetovú výstavu EXPO 2000 v Hannoveri. Pozrime sa bližšie, odkiaľ vlastne vyšiel celý podnet, aká bola cesta tejto výstavy od nápadu až po jej realizáciu!
Všetko sa začalo pred viac ako 20 rokmi. Na výzvu odvtedy už zaniknutého maďarského týždenníka Nő sa rozvinula iniciatíva, aby sa pomocou bábik, oblečených do krojov predstavil ľudový odev jednotlivých maďarských regiónov na Slovensku. Zhotovilo sa síce niekoľko bábik, ale nadšenie čoskoro opadlo a nasledovalo dlhé ticho. Toto ticho prelomila malá skupinka pedagógov predškolskej výchovy pod vedením Eszter Szobi-Kerekes z obce Búč, ktorá sa rozhodla, že aj ony si vytvoria zbierku krojovaných bábik z maďarských regiónov Slovenska. Konkrétnym podnetom k tomu bola výstava krojovaných bábik zo zbierky múzea v Tirgu Secuiesc (Kézdivásárhely) v Sedmohradsku, ktorú videli na medzinárodnej konferencii pre učiteľky predškolskej výchovy v Székesfehérvár, usporiadanej v roku 1996. Po návrate domov aj Eszter Szobi so svojimi kolegyňami začali v kruhu maďarských pedagógov na Slovensku propagovať zhotovovanie krojovaných bábik. Ako prvý krok zorganizovali v rámci seminára pre ďalšie vzdelávanie Zväzu maďarských pedagógov na Slovensku populárno-vedecké prednášky o ľudovom odeve v jednotlivých regiónoch. Jednou z prednášajúcich bola etnografka Margita Méryová, ktorá ako jediná pracovníčka maďarskej národnosti sa roky venovala skúmaniu a publikovaniu ľudového odevu v maďarských regiónoch. Druhá bola Mária Jókaiová, ktorá túto tému skúmala a publikovala v oblasti Podzoboria. Cieľom organizátorov bolo dosiahnuť, aby sa čo najviac pedagógov zapojilo do tejto práce a aby odevy bábik šili miestne ženy, ktoré dobre poznajú odev daného regiónu. Na prvej výstave sa vďaka Kultúrnemu inštitútu Maďarskej republiky v Bratislave podarilo prezentovať zmenšené kópie viacerých odevných skupín na bábikách, zhotovených ľudovo-umeleckým a remeselným družstvom Folkart Hungary v Budapešti. Medzi výstavnými exponátmi boli aj krojované bábiky, ktoré boli zhotovené ešte na podnet spomínaného časopisu Nő. Po tejto prvej prezentácii začala výstava putovať a zožala medzi návštevníkmi nečakaný úspech. Táto skutočnosť veľkou mierou prispela k tomu, aby nadšenie neopadlo. Pod vplyvom inšpirácie z ďalších výstav sa zbierka rozširovala o novšie a novšie bábiky, odevné skupiny. Záujemcovia dnes môžu vidieť už 29 odevných skupín z 11 regiónov na bábikách zo 41 obcí. Zvláštnou zásluhou výstavy je nápadité riešenie, vďaka ktorému pomocou bábik, imitujúcich malé rodiny, je prezentovaný nielen mužský a ženský odev, ale aj tradičný odev detí. Pri niektorých regiónoch je ukázaný aj spôsob, ako si matky kedysi priväzovali k sebe dojčatá a do čoho ich obliekali.
Výstava sa viaže predovšetkým k obci Búč v blízkosti Komárna, veď od počiatkov bola dušou celej iniciatívy Eszter Szobi. Tu založili aj Združenie pre kultúru a turizmus, pod záštitou ktorého každoročne usporadúvajú konferenciu, viažúcu sa k tejto výstave: Dni ľudových tradícií (Emese Udvarházi Napok). Toto podujatie v podstate zabezpečuje aj pravidelné udržiavanie kontaktov medzi pedagógmi, ženami šijúcimi odevy, informátormi a každou osobou z rôznych miest južného Slovenska, ktorá nejakým spôsobom prispela k vzniku a zveľaďovaniu tejto výstavy. Len vo veľmi zriedkavých prípadoch sa stáva, aby jedna výstava dosiahne rekordný počet reinštalácií. Je to takmer neuveriteľné, ale doteraz si mohli záujemcovia pozrieť túto ojedinelú kolekciu pri 150 príležitostiach! Takže dejiny tejto výstavy možno odôvodnene nazvať príbehom jedného skutočného úspechu!
Dúfame, že sa podarí dosiahnuť aj najnovší cieľ: nájsť pre túto zbierku stály výstavný priestor. Poznajúc odhodlanosť Eszter Szobi môžeme si byť istí, že aj tento plán sa čoskoro stane skutočnosťou.